1
A Job odpovedal a riekol:
2
Ešte i dnes bude moje úpenie spúrou! Môj údel strádania je ťažší nad moje vzdychanie.
3
Oj, aby som vedel, kde by som ho našiel! Išiel by som až pred jeho prestol.
4
Predložil by som pred neho súd a svoje ústa by som naplnil dôkazmi.
5
Chcel by som zvedieť slová, ktorými by mi odpovedal, a porozumieť tomu, čo by mi riekol.
6
Či by sa pravotil so mnou vo svojej veľkej sile? Nie to, ale by ma pozorne vypočul.
7
Tam by sa pravotil s ním priamy človek spravedlivý, a navždy by som uniknul svojmu sudcovi.
8
Ale hľa, keď pojdem napred, neni ho, a keď nazad, nespozorujem ho.
9
naľavo, ak robí niečo, neuvidím ho; ak zahne napravo, neuzriem ho.
10
Lebo zná, jaká je cesta u mňa; keď ma bude zkúšať, vyjdem ako zlato.
11
Moja noha sa držala jeho kroku; ostríhal som jeho cestu a neodchýlil som sa
12
ani som neuhnul od prikázania jeho rtov; nad svoj stanovený diel pokrmu som schoval reči jeho úst.
13
Ale keď on trvá na jednom, ktože ho odvráti? A keď si zažiada niečo jeho duša, aj to učiní.
14
A istotne vykoná i to, čo ustanovil o mne. A podobných vecí je mnoho pri ňom.
15
Preto sa desím jeho tvári, keď premýšľam o tom, strachujem sa pred ním.
16
A silný Bôh zmalátnil moje srdce, a Všemohúci ma predesil.
17
Oj, že nie som zničený od tmy! A bol by tak ukryl predo mnou mrákotu.
