1
Moja duša si oškliví môj život. A už akokoľvek, zanechám na sebe svoju žiaľbu; budem hovoriť v horkosti svojej duše.
2
Poviem Bohu: Neodsudzuj ma! Oznám mi, prečo sa so mnou pravotíš?
3
Či ti je to dobré, že utiskuješ, že opovrhuješ prácnym dielom svojich rúk a svietiš na radu bezbožných?
4
Či ty máš azda oči nejakého tela? Či ty vidíš, ako vidí smrteľný človek?
5
Či sú tvoje dni jako dni smrteľníka? Či sú tvoje roky jako dni muža,
6
že vyhľadávaš moju neprávosť a pýtaš sa na môj hriech?
7
Napriek tomu, že vieš, že nie som bezbožný, a že nieto nikoho, kto by vytrhnul z tvojej ruky.
8
Tvoje ruky ma sformovaly a učinily ma celého dookola, a teraz ma pohlcuješ!
9
Pamätaj, prosím, že si ma učinil ako blato a že ma zase navrátiš do prachu!
10
Či si ma neslial ako mlieko a nezhustil si ma jako na syr?
11
Priodial si ma kožou a mäsom a pospletal si ma kosťami a žilami.
12
Daroval si mi život a učinil si so mnou milosť: tvoj starostlivý dozor ostríhal môjho ducha.
13
Ale toto si skryl vo svojom srdci; viem, že je to u teba:
14
ak zhreším, spozoruješ ma, a neoprostíš ma mojej neprávosti.
15
Keby som spáchal bezbožnosť, beda mi, a jestli som spravedlivý, nepozdvihnem svojej hlavy, sýty potupy a vidiac svoje trápenie.
16
A keď sa pozdvihne, budeš ma honiť ako lev a znova budeš predivne so mnou zaobchodiť;
17
obnovíš svojich svedkov proti mne a rozmnožíš u mňa svoju nevoľu; vyšleš čatu za čatou, a vojsko bude u mňa.
18
Prečo si ma tedy vyviedol zo života matky? Bol by som zomrel, a nebolo by ma uvidelo oko;
19
bol by som, ako keby ma nebolo nikdy bývalo; z lona by som bol býval zanesený do hrobu.
20
Či azda nie je i tak mojich dní iba málo? Nechže už prestane; nech odvráti odo mňa svoj pozor, aby som sa poveselil trochu,
21
prv ako pojdem, a viacej sa nevrátim, do zeme tmy a tône smrti,
22
do zeme hustej tmy jako mrak tône smrti, kde nieto nijakého poriadku, ta, kde je svetlosť ako mrak.
