1
A Job pokračoval vo svojej umnej reči a riekol:
2
Ako že žije silný Bôh, ktorý odmietnul môj súd, a Všemohúci, ktorý horkosťou naplnil moju dušu,
3
že tak iste, dokiaľ len bude vo mne dych môjho života a duch Boha v mojich nozdrách,
4
nebudú moje rty hovoriť neprávosti, ani môj jazyk nebude vravieť ľsti.
5
To nech je preč odo mňa, aby som vás uznal za spravedlivých vo vašich vineniach. Dokiaľ nezomriem, nedám odstrániť od seba svoju nevinu.
6
Držím sa svojej spravedlivosti ani sa jej nepustím. Moje srdce nebude potupovať niktorý z mojich dní.
7
Nech je môj nepriateľ ako bezbožník a ten, kto povstáva proti mne, jako nešľachetník.
8
Lebo jakáže je nádej pokrytca, keď vydiera, keď vytiahne Bôh jeho dušu?
9
Či počuje silný Bôh jeho krik, keď prijde na neho úzkosť?
10
Či azda bude sa kochať vo Všemohúcom? Či bude volať na Boha každého času?
11
Budem vás vyučovať o ruke silného Boha a toho, čo je u Všemohúceho, nezatajím.
12
Hľa, vy všetci ste videli; prečo tedy hovoríte takú márnosť?
13
To je podiel bezbožného človeka u silného Boha a dedičstvo ukrutníkov, ktoré vezmú od Všemohúceho.
14
Jestli sa aj rozmnožia jeho synovia, rozmnožia sa pod meč, a jeho potomci sa nenasýtia chleba.
15
Jeho pozostalí, ktorí unikli, pochovaní budú smrťou, a jeho vdovy nebudú plakať.
16
Keby nahromadil striebra jako prachu a nahotovil šiat ako blata,
17
nahotoví, ale spravedlivý oblečie, a čo do striebra, podelí nevinný.
18
Vystaví svoj dom ako moľ a jako búdu, ktorú spravil strážnik.
19
Ľahne bohatý, a nič nie je odpratané; otvorí svoje oči, a niet ho!
20
Hrôza ho zachváti jako voda; víchor ho ukradne vnoci.
21
Vychytí ho východný vietor, a pojde, a urve ho jako víchrica z jeho miesta.
22
Také veci vrhne na neho a nezľutuje sa; bude utekať pred jeho rukou, čo bude stačiť.
23
Tlieskať budú nad ním svojimi rukami a potupne budú pískať na neho z jeho miesta.
