1
Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja.
2
Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.
3
A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd!
4
Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! -
5
Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí:
6
odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu.
7
Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie.
8
Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu:
9
keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec.
10
Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!
11
Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá:
12
tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku.
13
Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa!
14
Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena.
15
Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk.
16
Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech.
17
Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť.
18
Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta;
19
voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka.
20
Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš.
21
Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to.
22
Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.
